des Jano

Všetko dobré môže byť vzdialené. Všetko je otázkou akurátneho naladenia a pohľadu. Môže to byť dobré, môže to byť zlé. Žijeme príliš nerozhodne. Lenže ja neviem, či žijeme. Bralo je vysoké. Skala je tvrdá. Veľa vecí je len zatiaľ. Je to tak, že keď sa pohľad uprie na strmé lúky a na skaly, ktoré pretrhli pokoj zeme, už vidno iba nebo. Iba samotné nebo. Paša je zatiaľ nijaká. Tráva sa skrýva v koreňoch. Všetko akoby spí za bieleho dňa. Nič sa nemení, iba kdesi cítiť rozkaz, že to nastáva. Aj keď sa to nemusí niekomu zdať, je to živý organizmus.

Letel som nad zemou. Najprv bolo ešte tma, ale slnko si vydobylo miesto a nástojčivo rozťahovalo krídla a obzor ožil farbami, strohými, realistickými, hroziacimi dňom. Mohol to byť – samozrejme, že viem na čom som letel – mohol to byť... vlastne neviem. Možno balón. Možno pazúry veľkého kohúta alebo draka, ktorý ma unášal a môj hlas zanikal v hluku pohybov jeho krídel. Ale mohol to byť aj balón.

Brána mesta visela divne na poslednom pánte. Múry patrili kedysi hradu, osade, možno mestu a niet ničoho. Niet ničoho. Vrátil som sa, aby som bol tu a bol niečím a nie je nič. Ba ani ja preto nie som. A musím byť, nekončím sa, ani sa nezačínam, iba klesám, keď sa unavený vraciam cestou, ktorou som dnes prišiel. Len oheň. Ten oheň vo mne stále rovnako horí, ako sa zapálil tam za bránou - či pred ňou - a pred rokmi.

Ležal som na holej betónovej dlážke svojej cely v starých mierne smradľavých háboch. Rozmýšľal som, či by som sa nemohol cítiť dobre. Nemusel som ležať na zemi, ani na betóne, ale ležal som. Až neskôr som pochopil, že niekomu by sa to mohlo zdať trochu divné. Myslím zvonku. Držal som sa. Svet sa znovu dal do pohybu. A možno zase nastane. Nastane svet. Budem načúvať a bude zasa stáť. A to všetko v čase zlom ako skok z vodopádu do hĺbky tvrdej, hoci na dne je zase len voda.

Myslel som, že už vykročím. Ale nie. Zastal som. Niečo ma upútalo. Nevedel som čo. Napokon som sa rozhliadol. Pouličné lampy stáli ako vyhorené zápalky, nalomené, nežiadúce, celá ulica, celé námestie sa stalo iba popolníkom. Až po chrám, ale ten bol v diaľke. A možno to bol len strom, spod ktorého vyviera jedna rieka.

Tak dobre, keď nemôžem tam vyššie, tak budem aspoň podskakovať, ako Izraelci budem chodiť na kopce, ale postačí mi iba jeden Boh. Kopec. Zložitý kopec. Dva kopce popola ako hovori Scott Fitzgerald. Boh ma predišiel na kopec, nemohol som tomu uveriť. Keď som prišiel, už tam nebol, ostalo len drevo zaklínené do seba ako mystická hrôza a radosť. Herodes konečne dobehol dieťa. A hviezdy v ten deň pohasli.

Zvonenie zvukov udiera a zaznie nový povel. Zvonenie zvukov udiera. Podlieham tomu rytmu, som otrokom rytmu. Ba opakujem si tú vetu. Hoci nechcem. Ja neviem nič opakovať. Rytmus je všade. To je ta lepšia časť toho, čo je. Okolo je kameň. A iné zlostné tváre, rovnaké ako moja. Nie sú zlosté, sú zaťaté. Sú len plné tmavej skalnatej farby. Raz by som sa niekoho chcel dotknúť, akú má pleť. Lebo nemajú pleť, je to kameň. Iba si to myslím, ešte som sa nikoho nedotkol. Môj chrbát je prirodzene ohnutý. Vždy je to poznať na chrbte.

klip k básni a báseň sama......

Sú dva druhy rúk. Jedna je so mnou a druhá nie je. Veľmi silné farby farbia moju dlaň. Presakujú ňou. Moje ústa prosto mlčia. Čušia alebo vrčia, alebo obsahujú chválospev. Stále vidím tú stuhu ako klesá z miernej nebeskej výšky a klesá. Kreslí takú malebnú pinuetu, že to nemožno vypovedať.

Náročná. Mokrá. Studená. Horúca. Kde. Planéta. Niekde je. Toľká zorientovanosť! Vesmír niekde je. A my v ňom. Ale je aj možnosť, že v ňom nie sme. Alebo že si to budeme myslieť. Lebo myslieť si možno snáď úplne všetko. A potom to uložiť pod dno mora a oceánu.

Sedím pri ohni, ktorý som nezaložil. Rozprávam si príbehy. Trochu amorfné, trochu neuralgické. Anorganické uprostred kypenia vzdialených životov. Nebo nad hlavou je plaché, príšerne ďaleko. Oheň si horí vlastným príbehom. Pokračuje v ňom príbeh sopky. Príbeh hory, ktorá žila. Založila kopce, dávno zmizli.

V roku 1989 sme stáli spoločne na námestiach. Dnes každý z nás môže slobodne vyjadriť svoj názor. K tomu patrí aj možnosť spontánne si pripomenúť to, čo sa mu pripomenutia hodné zdá. Bez nútenia sa, bez falošného pátosu, ktorý sme raz navždy vrátili červeným zločincom. Dovoľte mi teda, aby som využil práve túto príležitosť a pripomenul si tento deň novembrovo - básňou. Práve preto, že už bol rok 1989 nemusím sa hanbiť, práve naopak s hrdosťou hovorím, že ide o kresťanskú tvorbu. Aj keď po novembri som veľmi rýchlo zistil, že ateistická ponovembrová skutočnosť pre nás miesto nemá. Zároveň využívam tento priestor na premiérové pridanie videosúboru.

Ale voľačo sa hýbalo. Škrípal čas. Zhasla voda. Oheň sa stal ohňom ohňovým.... a pravda sa dala zase aspoň počuť. * Ľudia ešte žili. Bola to nielen zakliata krajina, ale doslova prekliata. * Nezabudli sme, lebo bol a je november. A my chceme vzdať česť a pietu, modlitbu za nebo a večný odpočinok ľuďom, ktorí vytrpeli veci..... ____________________________________________________

Obzrel som sa. Z diaľky hral sladký tón huslí. Kde ste? Nikoho tam nebolo. Lúka bola prázdna. Potom ukázali pustinu. Tam vošiel Marco Polo ako do preľudneného sídla ázijského krutovládcu. Púšť ostala. Ani palác a bludisko Minotaura neunikli a dlho ich kopali z hrobu. Omar, sentimentálny, príliš západný, dlho hľadel za karavánou. Šejchána odišla. Aj on sa musí pobrať a všetky stopy zasype piesok.

Ale voľačo sa hýbalo. Škrípal čas. Zhasla voda. Oheň sa stal ohňom ohňovým.... a pravda sa dala zase aspoň počuť. * Ľudia ešte žili. Bola to nielen zakliata krajina, ale doslova prekliata. * Nezabudli sme, lebo bol a je november. A my chceme vzdať česť a pietu, modlitbu za nebo a večný odpočinok ľuďom, ktorí vytrpeli veci..... ______________________________________________

Obloha nie je. Prečo obloha. Kedysi sa ulica klátila a pouličné lampy lámali v kŕčoch. Morské vlny spievali pieseň a snáď ju spievajú dosiaľ. Keď karavána pozerala pred seba nenazývala ani tak cestou to, čo bolo za ňou ako to, čo bolo len pre ňou. A dnes sa pohla.

„A tento človek má rozhodnúť, kedy zomriem. Nerozhodne.", pozrel sa, zamieril inde a nechal svojho veliteľa pripravovať akýsi nezmyselný koncert. Môže sa to zdať nezmyselné, ale človek si občas chce zahrať - skôr akoby mohol pozitívne zomrieť. Ale tu? A teraz? Ako veľmi sa treba preflieskať rukami, nohami - ako sa len dá, aby sa zasa dalo vrátiť do bahna. Nič nevozia a dovezú sem nástroje, určite, uvažoval. Chlapi, ktorým velil už o jeho príchode vedeli. To bolo zároveň všetko, čo si vymenili.

A tak si dnes doprajme trochu tmy. Toľko sme sa dnes nabehali, toľko nových papierov je popísaných. Koľký úspech! Toto bude príspevok ako sa patrí. Ľudia zbožňujú tmu! To pôjde na dračku aj s drakom! Ľudia túžia po tme. Aspoň tá čast, ktorá prevažuje zemeguľu na druhú stranu - až úplne logicky nastane noc. A tak znova... doprajme si trochu tmy. Po dennom úspechu zaslúžená tma. Pekne dohodnutá, nevyhnutná, pravdivo klamlivá.... Je tu, zaslúžite si.

Nie každá cesta vedie k úspechu. Aké jednoduché. Zdalo sa mi, že extrémistické hnutia patria niekde do ošumelých múzeí - čosi ako Svidník. Nie žeby to bolo čosi nové. Roky sme videli skinov a ďalšie zvláštne skupiny mladých mužov. Ale to, čo vidíme dnes, je také maličké triedenie malých duchov. Pripomenieme si dvadsať rokov, ako sme (akože) poďakovali komunistom za nenormalne dobrý život a prisľúbili sme sa rôznym diletantom, že nám môžu vládnuť. A oni aj vládnu. A keďže ich je ťažko rozoznať od komunistov, podobne riešia aj problém s rómskou národnosťou. Ale pozor! My kresťania vieme svoje a vieme to veľmi presne!

Skutočnosť je v podstate veľmi amorfná. Až spätne vidno. Nie je to desivé? Vidieť relief zmien. Ľudia zahrnutí do bežného života by iste súhlasili s každým filozofom, ktorý by ich plačlivo presviedčal, že stereotyp je najväčšia odvaha. A predsa som zistil, že zem navštevuje úsvit. Že tma sa zakráda ak nie ďaleko, tak priamo do môjho tela. Že v obchodoch je tma najzaujímavejší produkt. Za roky som takto skoro zabudol svoje meno a stal som sa amorfnou súčasnosťou, ktorá nemala pozitívnu minulosť, ani pozitívnu budúcnosť. Teraz však verejne vyhlasujem, že som sa nezmenil. Nezmestí sa do mňa tma. Som rovnaký, aký som býval.