V gulagu utíchol krik umučených. Okolo len sneh a neporiadok. Pomaly hnijúce drevo barakov. Palice v snehu. Niet strážcov, niet obetí. Oni všetci sú mŕtvi. Lekárka si pomyslela, určite už dávno nežije, sú to roky. A on si hovoril, myslím na ňu, veď je čas zomrieť. Sú mŕtvi.
Vyšiel som hore cintorínom v Detve po krátkej návšteve a ceste do diaspory. Bolo letné popoludnie. Práve pochovávali tetu Zuzu. Jej muž, strýko Štefan, bol mŕtvy už dávno. Ale veď to nemôže byť tak dávno, čo chodili popred náš dom. Všetko bolo divné. Za sklom domu smútku stáli meraví ľudia v čiernom. A vpredu rakva.
Lúka je prázdna, záplava ľudí a nikto tu nie je.
Ťažko je upratať za mŕtvym. Odišiel. Jeho veci horia v záhrade. Viac ich treba poliať horľavinou, takto to trvá celú večnosť. Na fotkách sa ešte usmieva pár dní pred svadbou. A dnes je už niekoľko dní mŕtvy.
Rút s pokorou ľahla k špinavým nohám. Je predsa žatva. Muž bol rozospatý, k večeri si dal snáď aj hlt vína. Spoznal ju. Všetko bolo jasné, život dostal čosi pravé. Spojil sa moment života a smrti. Tí dvaja ľudia splodili ďalšieho človeka, len čo im požehnala celá komunita, ktorú rovnako ako nás dojímal ich príbeh. Ako bolo židovským zvykom - Boáz takto splodil syna mŕtvemu. A jeho život hoci dávno vo večnosti dostal nový silný rozmer. Noémi myslela na mŕtvych. Ich hroby boli ďaleko, v inej krajine. A tu - v jej náručí bolo dieťa. Ale aj ono zomrelo. Pretože autor akoby nič prebehne pár riadkov a tam odrazu sa už rodí priestor pre Samuela a Dávida. Ich predkovia sú dávno mŕtvi. Tak ako dnes už aj oni.
Kohelet. Aký je teda podiel človeka na zemi. Veď všetko je márnosť. A jedna z bezpečných možností určite vyjde. Smrť. Aký to má všetko zmysel. Čo ak naozaj nemôžeme poznávať. Čo je všetko iba sen. Kohelet. Len dýchať dvomi dúškami. Aj ráno potom, čo mávneš rukou, že všetko je tá jediná pustá márnosť a všetko prikryje prach a čoskoro za ním hrob.
Zachránil ťa pred smrťou. Žiješ. Vraj si zázrak. Jedna z milióna. Žiješ. Naplno si sa vrátila medzi živých. Ani podľa mňa nikoho nenapadne, kde si až zašla. A stále si tu.
V deň, keď najväčšieho zabili, otvorili sa hroby a niekoľko svätých vstúpilo do Jeruzalema a potom znovu umreli. Iba Henoch a Eliáš tak dlho milovali pravdu, až za ňou odleteli nad rozmer zeme. A najväčší tiež zomrel. Vôbec si nepomôžeme. Znamenie kríža na čele, v ruke Kohelet, cesta vedie dopredu a za obzorom je jej koniec. Nerozumiem tomu.
Tvárnosť zeme sa míňa. Zaniká pred očami posledný záblesk rajskej prírody. Je to príliš prosté a všedné, prejdeš opodiaľ. Je koniec. Ešte chvíľu vzdoruje, namáha sa proti prúdu. A za úplne malou hlúpou zákrutou ešte uniká, naposledy. Padá opona, on a ona padá do prachu.
Aký zmysel majú pokolenia, deti dospejú, majú deti a zem hynie. Je koniec. Zabili sme najvyšieho. Ostal len kríž.
Ako hovorí Dante, keď prešiel špirálou zamrznutého obra, ktorý dočasne spí, aby potom ničil zem stanovený čas. Za tým je ticho, alebo spev. Za tým je ona. Beatrice, sprievodkyňa nebom, snáď preto, lebo nebola na zemi. O čom inom mal písať tulák. Bez Florencie niet radosti. Ponáhľal sa, už chcel napísať len pár veršov, lebo jeho príbeh dosiahol koniec na pomedzí čiernych a bielych.
Nič lepšie ho nenapadlo ako Beatrice a jej domov, nebo. Zem nového spevu, kde už niet plaču a zotretá je každá slza a zlo je potrestané. A nad všetkým trón Baránka!
+
Komentáre