A stále vznikajú nové vesmíry a stále rovnako zanikajú. Sú rozkošne krásne, prekypujú krásou, nijaké oko ich neuvidí. Sú len - aby zanikli. Je len jediná noha, ktorá tam vstúpi. Je to vzdialené, je to mokré. Je to pocit. Je to pálivá hviezda, ktorá ma vytrhuje zo zeme. Som letiaci. Som pozorujúci, som vyznávajúci.
Je to snáď príliš trpné na prežitie, príliš trpné na písanie vlastnej vesmírnej skúsenosti. A predsa ma to realizuje, determinuje, som.
Bože, počuješ ten hlas. Vidíš jej let? Vidíš, že je? Vidíš, že už žiari. Už je. Svieti. A nekonečne ma priťahuje.
V priestore. Triezvom a predsa krajšom ako každá prezieravosť. Kopnem jemne nohou ležiac stále na bruchu a najbližšia planéta sa poddáva mojim očiam. Otáča sa ako tanečnica a horí. Zdá sa mi, že zhorí skôr, ako sa ku nej priblížím. Tak poď bližšie, hviezda, poď, buď mi znamením. Buď. Rotuj. Len si naberiem ohňa, pošli ho za mnou.
Plávať vesmírom nie je ťažké. Ťažké je len pristáť. Len pristať na podmienky cudzej gravitácie. Niektorým planétkam strednej veľkosti pristane malý modrý plášť. A trblietavé vzorky dažďa síry. Všetko je inak a krása sa zbláznila, keď sa dá prichytiť na cudzej planéte. Ale medzi planétami je bezmenný priezor na nové a ešte nevidené. Sú priestory plné vecí a farieb, ktoré nevidno. Ktoré ani nemajú byť videné.
Veľkým planétam pristane veľká gravitácia a primeraná úcta k nej.
Unikám plameňom po prílišnej zvedavosti ohňa a som, plávam, netrblietam sa. Stále nie dosť. Už sa hýbe, už stojím a planéty sú stále inde. Priestor je mapa omylov. Zmršťuje sa, zasýpa drobnými lístkami iných druhov hmoty. A podriaďuje sa len zákonu ducha. Duch sa vznáša nad prahmlovinou mojej duše. Nazerám občas spolu s ním a potom letím. V priamom nazeraní na takú modrú, čiernu, červenú. A iné veci. Vo vírtke a piluete vzmáhajúcej sa sily.
Keď sa stĺpy ohňa vo vzdialenom „všade" priestore dnes vznesú do výšav, nech je to pre Teba! Dobre? Keď povstanú nové slnká a nové obzory sa prelejú héliom, nech je tam Tvoje meno. Práve Tvoje meno!
Kopnem nohou a lenivo aktívne poletujem rovno a dole a stále. Ak si vyberieme priestor, vychrlime celkom novú planétu v dávnom systéme ohňov a z vody. Naplníme ju pravdivými zvieratami, ktoré nebudú nikým trápené. A stromy sa vrátia k pôvodnej slobode. Stvorenie ešte stále počas môjho života očakáva, kedy sa zjavia synovia Boha.
Ona prelieta, zahliadla. Je to žiarivá kométa. Je fascinujúca. Nepredstierame tmu ani svetlo, to všetko tam jesto. Ak z kométy je život, potom nech nastane jej zrážka s planétou mňa. Ak obsahuje život vlna prachu, výrivý plameň nad všetkými obzormi, potom nech je. Kométa, konjukcia obsahuje v sebe malé zrnko života. Nie je zo zeme. Je z miesta, ktoré antropomorficky označíme ako z výšavy.
S toľkými planétami si podobná. Toľké priniesli život, inde, menší alebo slabučký. Ale Ty! Ty si znamenie veľkého diela, ktoré sa začína na zemi.
Ty prvé dielo všetkých diel. Prvý oheň všetkých ohňov!
Hviezda žiari nad Betlehemom, lebo ak je žena a má dieťa, ak je rodina, je to najvzácnejší dar nad všetky.
Prichádzaš z miesta harmónie a smiechu. Kde radostná symfónia prináša nové veci oblúkom zajtrajška. Je to jasný tón v spleti iných dobrých zvukov a meteži pozostatku pazvukov, ktoré musia zaniknúť.
Každá fantázia je novým územím Betlehema, ak sa z Betlehema stáva fantáziou.
A hviezda sa stáva mojím novým životom s opodstatnenou víziou večnosti!
+
Komentáre