Rozbehol som sa do všetkých strán. Lúka sa zdala akási šikmá. Priestor je hra časov. Oblaky sa tvárili ako stádo oviec voľakde u nás na Kaľamárke. Čiže kaľamne. Zem sa prášila. Hory stáli veľkoryso nehybne. Ale voľačo sa hýbalo. Škrípal čas. Zhasla voda.
Aj dnes som čítal, že jeden literárny hrdina konečne našiel vodu. Bola horká. Na púšti. Bol to Omarov priateľ alebo spolubojovník.
Ešte stále bežím. Zdá sa, že občas naberám dych. Možno nohy nie sú potrebné k behu. Možno aj zakrivenie priestoru predstavuje len kulisu dejov oveľa vážnejších nad všetky ostatné.
Omar teda nežije. Zastrelili ho francúzki dôstojníci. Vydal ho vlastný súkmeňovec. V texte ho autor označil ako kádí... Nevyšiel mu útok v meste....
Ale voľačo sa hýbalo. Škrípal čas. Zhasla voda. Oheň sa stal ohňom ohňovým.... a pravda sa dala zase aspoň počuť.
Ľudia ešte žili. Bola to nielen zakliata krajina, ale doslova prekliata. Vládli jej arci vrahovia a krivoprísažníci! Lumpi najtvrdšieho zrna! Vládli jej zločinci! Mohli písať veselé novomestké knihy alebo písať krásne verše valkované knihy plné veršov ako malebne vodné striekačky zhasínajú sviečky. Tú špinu nikdy nebude možné zotrieť. My sme sa pekne o nich učili. Boli sme pionieri a inak - som miništroval. Čo sa na pioniera nepatrilo. A všetci sme to vedeli. Chodili sme do dielní po streche. Budova tejto strechy bola pod zemou, vyrábali sa tam zbrane. Aj my sme chceli posilniť Rusko strojárenským svinstvom. Veď nebolo lepšej perspektívy ako prežiť život vedľa súdruha prvorepublikového sústruhu...
Ach, Omar a Ahmed. Do kelu. Takéto radosti vám boli oďňaté...
Ahmed prešiel púšťou, aby sa zasa len stal súčasťou revolučného hnutia. Sediac spolu s domorodcami na hraniciach Maroka uprostred púšte. Konečne bolo treba vyhnať Francúzov... Lebo tak je pravda, že Nemci boli zlí, lebo mali Hitlera, ale mať kolóniu po druhej vojne je normálne... logika pravdy....
Lenže my sme takí dosť svinskí szmáci! Boli sme v Nemecku, doniesli sme na pamiatku kúsky rozbitého múru (fakt som ho doma mal, stratil sa) a potom v nedeľu na internát a v noci po nástenku. Mala žiaľ farby trikolóry.... A z púhej prehnanej vďačnosti za socialistické ideály sme chceli byť súčasťou ľudí na námestí počas generálneho štrajku. Na predajni, na potravinách viseli naše letáky. Koľko je takých príbehov. Ako je nebo nad nami - nevedeli sme nič. Že čo sa stane. Či tam bude polícia alebo nič.... Dav v prístupe od školy k námestiu pracoval... Odrazu boli poslední prvými... Potom to odrazu zaznelo. Z balkóna sa ľudia zadúšali pravdou proti komunistom, odrazu toho bola plná krajina a už nijaký komunizmus neostal.
Odkiaľ to prišlo, ako to, že sme všetci odrazu hovorili nahlas, čo sa fakt len šepkalo a to pekne dôverne! A tí, čo boli v strane o výrokoch vedeli a neudali... a odrazu na plnú hubu, čím viac kriku....
Ahmed ako tak sedí pri tom beduínskom ohni hovorí krásne básne koránu a východnej múdrosti a krásnej reči... „A jej oči sú ako oči gazely/ keď starostlivo svoje mláďatká stráži/ tie jej obočia, to sú lúky z nigerskej zeme..." Nuž a ako sa u nás vraví, iba keď ti tu vraví Ahmed... no akože či milí beduíni vedia, čo je nové... a že vraj nie... no že, ej dokelu a tu čítam: že v ďalej zemi, čo je šestina planéty, povstal veľký prorok a zhromaždil ľud do nového kráľovstva. Ej, veľká vec, prorok sa vrátil... A akože sa volá, nuž.... múmia jedna... a tu čítam, že Lenin.... nuž tak sa dakedy písalo. No to by jeden dnes neveril! Neveril!
Aby ostala dajaká nástenka s hviezdou rudou..., náš vychovávateľ komunista nám sám dával látku na trikolóry a pritom snoval chválospev s predsedom základnej organizácie. Aby ma v najbližších mesiacoch pokojne pustil do kostola aj cez týždeň...
Bežím po svete a svet sa otvára a pravda o ňom sa nedá zamlčať. Pozrite na oblaky, ani sa o to nesnažia. Pozrite na starodávny Kriváň, počúvajte naše pesničky v Detve. To sme my, to sú naše dejiny, to je náš chlieb, náš život, aj sviečky na námestí, aj na hroboch. Aj spomienka, ktorá horí.
Aj medvede môžu ukázať zuby a nehrýzť, lebo nechcú... ako baránky hrkali namiesto zvoncov troška kľúčmi. Aj našim ovciam sa po zániku ríši hrdzavých kazisvetov družstiev vrátili zvonce.
Len otčenáš sa davu modliť nechcelo, keď prišiel pred tento dav na balkón muž, ktorý len pár hodín bol doma. Sedel za kléro-fašistickú literatúru, a on len šíril Biblie a mal doma knihy o Lurdoch a požičal.... ale ja som sa ten otče_náš modlil. Však na to sme tam šli, aby sme sa už nikdy nehanbili!
V mysli leťme ponad ten dav. Koľko hláv. Koľko tvári sa prišlo ukázať dopredu. A koľko málo ľudí odrazu išlo len tak v hromadnej.... nie? Sila. Koľko hlavý dav. Všetci takí silní ako dejiny národa. Letím ponad ten dav a vidím dobrých ľudí.
Nezabudli sme, lebo bol a je november. A my chceme vzdať česť a pietu, modlitbu za nebo a večný odpočinok ľuďom, ktorí vytrpeli veci, o akých má poňatie len bytostné zlo, satan. Väznili ich, trpeli. Boh bol s nimi. Iní vlastné peniaze, čas, slobodu dávali, aby žila myšlienka Krista v tme. My sme teraz tu, na diele ich krvi a potu. Sme v úrode, ktorú sme nesiali. Sme noví, sebavedomí a máme na krku zodpovednosť, ktorá desí....
S bratmi a sestrami zapáľme v Duchu sviečku za tých, čo žili a umreli za vieru ako mučeníci. Vztýčme kríž nad touto krajinou, aby Boh panoval svojmu ľudu!
_________
* Narážky, popis a citácia sú na knihu Jaroslava Vávry Ahmed má stále hlad, vydal Československý spisovateľ v Prahe 1953
+
Komentáre