Rozprávajme si príbehy. Čas rýchlejšie ubehne. Stopy zavial vietor, slová zavial pátos času. Okolo panuje dlhá čierna noc. Len ohne na mnohých miestach horia ďalej. Lúčne koníky s dlhými nohami obiehajú zemeguľu. A raz ju celú zjedia. Zem kypí životom vo všetkých norách a dierach. Unavené zvieratá zaspávajú, noční lovci opatrne našľapujú nečujne len pár metrov od vzdialeného ohňa. Biblia odkrýva pôrod jeleníc, iné zviera zomiera skryté v húštine.
Svet hučí, ohne blčia. Svet ľudí odišiel. Čo to nevidíš? Niekoľko ľudí v diaľavách na noc prerušilo cestu. Stratili sa v púšti ľudských omylov. Ľudí je veľa. Mysleli, že samet bude zlatý. Mysleli, že oklamú nekonečnú neschopnosť zeme uchovať ľudské dobro. Teraz spejú k rozhodnému zániku. Odporuješ a Hamlet to hovorí rovnako ako Jób. ... cesty pomýlia si pocestní a púšťou blúdia, zhynú napokon. Oceán blčí ohňom. Dvíhajú sa morské svety, dvíha sa ľad, prúdi z útrob dávnych vekov dnes sem. A nikto to nevie. Nikto nič nepočuje. Nič sa nedá. Všetko je jedno. Absolútna pravda zničenia.
Tancujem s planétami. Neďaleko horí sopečný oheň, oheň hory, oheň vesmíru. Obloha je pravdivá, mĺkva matka. Ohromný zaoblený prsník vzduchu živí celú zem. A dieťa zomiera v náručí. Boh sa chvíľu ukrýval v rozvalinách chrámu, ktorý mu neporozumel. Stáročia stojí ďalej. Postavili ho na cintoríne.
Zem je dnes akási prázdna. Nie, bežne je prázdna. Bezodné roviny. Ešte nevedia o hĺbkach. Vesmír opakuje refrén. Ľudia kráčajú dookola.
Nemusíš sa ukrývať. Môžeš si so mnou postaviť tajný súkromný svet s umelými ľuďmi, s umelými zvieratami. Dones zopár kameňov z rozvalín. Dáme im mená. Pustý ostrov zýva v prázdnote noci. Nemá to zvuk, nemá to dej. Tancujem s planétami. Kopec sa mierne nakláňal, kým nadobro zmizol.
Je to správne, je to plné. Je to skvele obsadené. Je to zdravé, je v tom plnosť novovekej radosti.
Je isté, že pôvodný zámer dosiahnuť kvalitu zeme nebol zlý. A okolo sa valia cudzie svety. Že to tak nespadne... Koľko prázdneho miesta so svojbytným životom. Horí tam oheň. Nepozerám zblízka. Hľadím z diaľky. Tancujem s planétami ako sa spokojne prevaľujú po tomto nebi ako v dajakom starom chlieve.
Je úplne jedno, či to tak bude, alebo sa to zrúti. Výsledok bude aj tak vesmírny, veľkolepý, mimo mňa. Mimo moje oči, mimo moje cesty. Kráčajme, bežme nocou. Aj tak zem beží pod nami. Horí. A zhorí. Ešte chvíľu sa budem ukrývať v hračke, ktorú sme si postavili z rozvaliny. Hore zemou idem, do neba nepozrem. Ešte si len budem....
Ťažko to priznať, ale svet už navždy bude prázdny. Čoraz častejšie sa miniem hore Tábor na pustých pláňach mimo úrodný polmesiac. Čoraz viac si uvedomujem, že hora Golgota, first hill of the word, je.... tam mierim.
Kdesi hrá Čajkovskij. Melancholický spev súrodovej pustej roviny, nízka zelená tráva, nízke svetlo, farebné kúsky kameňov. Po ňom si bude spievať Peer Gint ako ho učí Greek. Hrôza. Oheň alebo tma, dve pravdy jednej ničoty. Dve ničoty jednej pravdy.
Všetky kopce a rovina, nech chvália Pána!
Zmluva ležala skoro na dohľad odo mňa. Bola roztrhnutá. Nikto ju už nechcel. Ležala len tak... taká pohodená. Nikto nepotreboval zmluvu. Raj prosto nebude. Len pustina. Boh odišiel. Odniesli jeho posledné kufre. A tak Ježiš chodil ako posledný chudák. Až po horu Golgota. Alebo tak nejako. V každom prípade je tma. Boh odišiel. Okná bez rámov a skiel odhaľujú preborené stavisko. Nič nie je. Iba Ježiš mŕtvy na kríži.
+
Komentáre
už videné
zvláštne obrázky
hmm