Obloha bola ako jeden betónový monolit, ako bič pre tých, ktorí sa nesmú ukryť. Čo sa už len dá povedať chlapom, ktorá majú zomrieť. Zákopy sú rozmočené jesennými dažďami a blíži sa zima. Ich unifromy hnijú rovnako ako ich tváre.
Každý by mal vedieť, kedy je toho dosť. Kedy sa zavŕšila miera, kedy už spadne most, lebo bol preťažený. Nie, on nemal myšlienky. Myšlienky vonkajšie, tie sú mŕtve. Ak by neboli mŕtve, nebol by tu. Je možné sa odsudzovať za to, kde sa človek narodil, kde sa dostal skôr, ako ho osudové ruky vlasti zarhnú v zákope? Nie. Je to jedno. Je to toto miesto. Niekoľko možných dátumov. Potom hnusný čas čakania, kedy to príde. A pri takých veciach je koniec skôr ako nevyhnutný. Skôr čakaný, ak je veľmi zle - tak žiadaný. Tomu nikto mimo neporozumie.
Všetko chápem, povedal. Musia bežať proti nám a my ich musíme skosiť. To všetko je jasné. Prečo to potom nesedí? Prečo je to taký dobre povedaný nezmysel? Nie, nestane sa, že sa prebudíš a je to preč. Nie je spánku, nie je hodiny. Je len násilie a hnus. A uistenia všetkými smermi, že v každom reálnom živote to prebieha takto.
Keď ho zbadali, nevedeli, čo si myslieť. Chápali, že vie. A nevyvrátil nevyhnutnosť ľahnúť a mať v tele ranu, krv úplne inde ako vnútorné veci, čo kedysi tvorili celok. Áno, tak kdesi to má byť, len je na to iste nejaké pekné slovo, ktoré to všetko vysvetlí teraz a naveky.
Ak nie je Boh, potom sme blázni. Potom nemá význam nič. Potom je tu pusto rovnako ako na poslednej planéte. Všetko je inde, všetko je čierne. Zákop je mokrý, je tu zima. Bolia kĺby. Chlapov, ktorých mu zverili, poteší aj uznanie, že všetko je čierne a je to čierne ako sa len dá.
Sú chvíle, keď pracuje len rozum, telo je stále zmrazené, nohy sú mokré, smrdia. Jedlo bolo podlé ako ľudské ruky, čo ho niesli. Jeho ruky kreslia priestor na lúke, odkiaľ sa sem rozbehne neodkloniteľná vlna všetkých smrtí, presne odpočítaných na počet jeho ľudí v zákope. Ako je možné robiť niečo možné v nemožnosti. Ukazuje odkiaľ a kam a ako to bude dobré, ako to bude trochu modré, nie tak čierne pri dobrej vôli.
Musí byť Boh, inak kreslenie v priestore je len póza. Inak neexistujú siločiari nejakej pravdy. Človek potrebuje spásu. Takú tú v hĺbke. A budeme užívať tajomstvo. A budeme sa modliť. Boh s čistými nohami na zákope? V bielom rúchu Boh pred hlavňami ich zbraní? Boh neprestrelení ohňom z druhej strany, ktorý sa čoraz lepšie triafa?
Dvíha sa vietor, noc bude chladná. Prečo nie je dobré vpáliť si guľku rovno, keď v zákope treba ešte mrznúť? Lebo možno len prejde okolo. Možno sa dá ukázať jej siločiara. Život je taký, mohlo by ťa pritlačiť drevo v hore, keď nie guľka tu, povie jeden, smeje sa druhý.
Ale potom príde chvíľa nad ránom, chvíľa, keď je slnko v zenite nad hlinou a nad kalužami, kde sa jagá modrá. Veď ak sú tu, tak prežili. A možno sa toto bláznovstvo môže skončiť. Možno sa prevalí cez nich, ale nezanechá ich už nesúcich používať život. Možno, veď prišiel a kreslil prstom siločiari pravé keď dojedli tisíce pôstne jedlo po toľkých rokoch. Aj prísľub je dačo, čierna je nič. A nad nami presne pochodujú planéty. Bože, veď je to hrozné - chceli by vykríknuť, ale zákop nemožno opustiť v živom stave. Možno tajne ukrývať nádej. Modliť si na rukách nádej. Veď prišiel. Kristus má špinavé ruky. Niesol kríž zaprášenou ulicou s istotou, že kým spočinie, nebude viac nútiť pľúca dýchať.
Celé poobedie robil cirkusy, až sa unavil. Hýbal rukami a maľoval nové svety po útoku, ktorý aj tak nemožno odvrátiť. To bude svet! Bude potom, opustia sa zákopy, jedlo, kúpeľ, pokoj, zázemie. Tichá hudba pred spaním.
Aká pocta. Zo všetkých pôcť rozmočený zákop. Zabitým vojakom nedajú žold, tak sa treba snažiť! A načo žold, lebo ak prežije ten tučný v rohu, už o týždeň môže byť smrť rovnako čierna ako včera a dnes. Kedy sa to peklo skončí? Aspoň nie ste zatvorení a pred popravou. No to mi je už útecha....
Kristus má nad ránom roztiahnuté ruky na kríži. Je to dosť nemé, na to, žeby to malo strašne veľa hovoriť. Žeby to malo vysvetliť toto. Žeby to dalo dačo také nenormálne ako je ďalšia sila. Okolo sú podlé ruky.
A Kristus čosi robí, ťažko povedať, má podivne roztiahnuté ruky, aj keď sa to nezdá. Možno tak a možno tak. Čo je dobro? Čo je zem? Kto je Kristus? Prvý a posledný v živote, keď sa rozbehne, alebo keď zostane v zákope a zaklope čierna. Je jedno, či hrdina prežije. Je len to, čo je, potreba modrej cez deň a v noci. Kristus má roztiahnuté ruky. Obzrel sa a zbadal ho.
+
Komentáre