Väčšina už zomrela
Obzrel som sa. Z diaľky hral sladký tón huslí. Kde ste? Nikoho tam nebolo. Lúka bola prázdna. Potom ukázali pustinu. Tam vošiel Marco Polo ako do preľudneného sídla ázijského krutovládcu. Púšť ostala. Ani palác a bludisko Minotaura neunikli a dlho ich kopali z hrobu. Omar, sentimentálny, príliš západný, dlho hľadel za karavánou. Šejchána odišla. Aj on sa musí pobrať a všetky stopy zasype piesok.
89´krotkých medveďov
Ale voľačo sa hýbalo. Škrípal čas. Zhasla voda. Oheň sa stal ohňom ohňovým.... a pravda sa dala zase aspoň počuť. * Ľudia ešte žili. Bola to nielen zakliata krajina, ale doslova prekliata. * Nezabudli sme, lebo bol a je november. A my chceme vzdať česť a pietu, modlitbu za nebo a večný odpočinok ľuďom, ktorí vytrpeli veci..... ______________________________________________
Malovanie-otazkoveho-neba
Obloha nie je. Prečo obloha. Kedysi sa ulica klátila a pouličné lampy lámali v kŕčoch. Morské vlny spievali pieseň a snáď ju spievajú dosiaľ. Keď karavána pozerala pred seba nenazývala ani tak cestou to, čo bolo za ňou ako to, čo bolo len pre ňou. A dnes sa pohla.
Pokus na fronte v čiernom do modra
„A tento človek má rozhodnúť, kedy zomriem. Nerozhodne.", pozrel sa, zamieril inde a nechal svojho veliteľa pripravovať akýsi nezmyselný koncert. Môže sa to zdať nezmyselné, ale človek si občas chce zahrať - skôr akoby mohol pozitívne zomrieť. Ale tu? A teraz? Ako veľmi sa treba preflieskať rukami, nohami - ako sa len dá, aby sa zasa dalo vrátiť do bahna. Nič nevozia a dovezú sem nástroje, určite, uvažoval. Chlapi, ktorým velil už o jeho príchode vedeli. To bolo zároveň všetko, čo si vymenili.