Je lepšie žiť hore alebo dolu? Ja neviem.
Letel som nad zemou. Najprv bolo ešte tma, ale slnko si vydobylo miesto a nástojčivo rozťahovalo krídla a obzor ožil farbami, strohými, realistickými, hroziacimi dňom. Mohol to byť – samozrejme, že viem na čom som letel – mohol to byť... vlastne neviem. Možno balón. Možno pazúry veľkého kohúta alebo draka, ktorý ma unášal a môj hlas zanikal v hluku pohybov jeho krídel. Ale mohol to byť aj balón.
Brána mesta, neskôr Händell
Brána mesta visela divne na poslednom pánte. Múry patrili kedysi hradu, osade, možno mestu a niet ničoho. Niet ničoho. Vrátil som sa, aby som bol tu a bol niečím a nie je nič. Ba ani ja preto nie som. A musím byť, nekončím sa, ani sa nezačínam, iba klesám, keď sa unavený vraciam cestou, ktorou som dnes prišiel. Len oheň. Ten oheň vo mne stále rovnako horí, ako sa zapálil tam za bránou - či pred ňou - a pred rokmi.
Strunové zaťaženie
Ležal som na holej betónovej dlážke svojej cely v starých mierne smradľavých háboch. Rozmýšľal som, či by som sa nemohol cítiť dobre. Nemusel som ležať na zemi, ani na betóne, ale ležal som. Až neskôr som pochopil, že niekomu by sa to mohlo zdať trochu divné. Myslím zvonku. Držal som sa. Svet sa znovu dal do pohybu. A možno zase nastane. Nastane svet. Budem načúvať a bude zasa stáť. A to všetko v čase zlom ako skok z vodopádu do hĺbky tvrdej, hoci na dne je zase len voda.