des Jano

Zvonenie zvukov udiera a zaznie nový povel. Zvonenie zvukov udiera. Podlieham tomu rytmu, som otrokom rytmu. Ba opakujem si tú vetu. Hoci nechcem. Ja neviem nič opakovať. Rytmus je všade. To je ta lepšia časť toho, čo je. Okolo je kameň. A iné zlostné tváre, rovnaké ako moja. Nie sú zlosté, sú zaťaté. Sú len plné tmavej skalnatej farby. Raz by som sa niekoho chcel dotknúť, akú má pleť. Lebo nemajú pleť, je to kameň. Iba si to myslím, ešte som sa nikoho nedotkol. Môj chrbát je prirodzene ohnutý. Vždy je to poznať na chrbte.

klip k básni a báseň sama......

Sú dva druhy rúk. Jedna je so mnou a druhá nie je. Veľmi silné farby farbia moju dlaň. Presakujú ňou. Moje ústa prosto mlčia. Čušia alebo vrčia, alebo obsahujú chválospev. Stále vidím tú stuhu ako klesá z miernej nebeskej výšky a klesá. Kreslí takú malebnú pinuetu, že to nemožno vypovedať.